Do Iraku a Turecka za priateľmi

Autor: Peter Gregor | 5.4.2021 o 21:28 | (upravené 11.4.2021 o 18:54) Karma článku: 3,02 | Prečítané:  665x

Zopár dojmov z našej nedávnej cesty, ktorú sa nám podarilo absolvovať aj vďaka polouzavretému svetu. Cestovať sa stále dá, hoci je to komplikovanejšie a ľudí na cestách stretnete omnoho menej ako obyčajne. Chce to naozaj chcieť.

Moja šiesta návšteva v Iraku a Turecku sa niesla hlavne v znamení stretnutí s ľuďmi. Priam by som povedal, že ľudia sú na mojich cestách nevyhnutným motorom, preto veľmi nechodím na miesta, ktoré sú síce zaujímavé po rôznych stránkach, ale domáci si vás držia akosi ďalej od seba. Irak a východná časť Turecka, to je pre mňa osobne ideálne miesto. Nájdete tu prekrásne hory, pamiatky najstaršie na svete, nedoziernu púšť a predovšetkým, ľudí, ktorí si vás vážia a ocenia to, že ste do ich krajiny prišiel, aj napriek stále komplikovanej bezpečnostnej situácii. Tentokrát mi robil spoločnosť kamarát, publicista, cestovateľ a organizátor cestovateľského festivalu Na@Na, pán Jirka Kalát, od ktorého pochádza aj polovica fotografií (tie lepšie).

Naša cesta započala 18. marca tohto roku, kedy sme pristáli v Erbile, hlavnom meste takzvaného irackého Kurdistanu. Pohybujeme sa totiž na autonómnom území, ktoré si spravujú sami Kurdi. Kurdi, to nie je národ divoký, ako poznáme z románu Karla Maya - Cez divý Kurdistan, ale ľud mierumilovný, priateľský a pohostinný, o čom sme sa presvedčili hneď po prílete, kde sme spoznali Shamala – mladého chalana, ktorý obsluhoval na letisku v bufete. Po tom, ako mu skončila zmena a konečne sa noc zmenila na deň, vyrazili sme s ním poznávať zákutia Erbilu. Shamal robí v bufete na letisku tretí týždeň. Je to šikovný a inteligentný chalan, ktorý ale nedokončil školu, lebo musí kvôli matke pracovať. Tá má zdravotné problémy a lieky stoja veľa peňazí, tak sa teda rozhodol, že svoj čas venuje podpore tej najbližšej osoby. Je to usmievavý a pozitívny človek, ktorý nám ukáže niečo veľmi dôležité, ak nie najdôležitejšie. Kde sa dá lacno a dobre najesť.

Oni do toho čaju nedali rum?

 

Shamal je sympatický mladík

 

V roku 2014 stojím pri hoteli v Duhoku a pristaví sa u mňa malý kurdský pánko so slovami: „Ahoj turista, si v poriadku, nepotrebuješ s niečím pomôcť?“ Odpovedám: „To je neuveriteľné, ty vieš anglicky?“ pohotovo reagujem a vťahujem ho do blízkej čajovne. Ono, zase, v irackom Kurdistane nie moc ľudí anglicky hovorí. Rozpoviem mu príbeh, ako sa mi podarilo v mestečku Kalar vymknúť v sprche a musel som rozbiť lakťom malé okno na dverách, aby som sa dostal von. Celý zakrvavený som vyšiel na recepciu hotela a prosil ich o pomoc. Našťastie, všetko dobre dopadlo. Takto sa začína moje stretnutie s jedným z mojich najlepších priateľov, Mohamedom, človekom, vďaka ktorému bolo vymyslené slovo ľudskosť. Je to síce človek malých rozmerov, ale s veľkým srdcom, pre ktorého hodnoty ako láska, rodina, či viera ešte nevymizli a on o nich nehovorí, ale žije nimi. Je to vždy pre mňa veľká česť a radosť, keď sa s ním zídem. Naše stretnutia nie sú len o návšteve pekných miest, ale aj o humore, životných príbehoch a niekedy aj o osobnejších výpovediach. Mám tohto človiečika naskutku rád a jediné, čo ma mrzí je to, že nás od seba delí taká diaľka. Ja na Slovensku, on v Iraku.

Ja a Mohamed

 

Neďaleko mestečka Alkosh s dvoma významnými kláštormi Rabban Hormizd Monastery a Lady Monastery po rokoch stretnem Dadíšu – usmievavého mnícha z Bagdadu, s ktorým som pred rokmi vybehol na okolité kopce pri kláštoroch na túru. Dostali sme sa na miesto, o ktorom sme si neboli istí, či to nie je mínové pole, preto sme preskakovali z kameňa na kameň, aby sme náhodou nevybuchli. Spoločnosť nám robil vtedy novic, pánko, ktorý sa za mnícha iba učil – Mirek z Čiech, ktorý si nakoniec pred večnými sľubmi svoje poslanie rozmyslel, vrátil sa do rodnej zeme a založil si rodinu. Dadíša ma najprv nespoznáva, no akonáhle mu spomeniem Mirka a mínové pole, hneď sa usmieva, otvára bráničku kostola a podelíme sa o dojmy a srdečné zvítania. Je to akoby sa človek vrátil domov, nádhera.

Dadíša a Mirek (2014)

 

Dadíša trocha zostarol (2021)

 

Na stretnutí u Hadžího, sme počastovaní skutočne dobrým jedlom. Miestny boss, ktorý ovláda niekoľko podnikov a zamestnáva mnoho ľudí v okolí (Mohamed býva v prenajatom byte, ktorý je Hadžího, vlastne celá budova je jeho), nás privíta vo svojom dome na kopci s prekrásnym výhľadom, aj spolu s mnohými inými ľuďmi, ktorí sú asi jeho rodinou, priateľmi a známymi. Trochu nás postraší slovami, že keď ku nemu prídeme, nenechá nás odísť. Z Hadžího sa tak stane postrach, ktorý sa skrýva za každým rohom. Si hladný? Pôjdeš k Hadžímu. Nie si hladný. Pôjdeš k Hadžímu. Si unavený? Aj tak k nemu pôjdeš? Chystáš sa spať? Hadží ťa čaká pod bránou. Ideš do kúpelne? Skontroluj, či tam nie je náhodou Hadží. Hadží je totiž všade a jeho duch za nami prichádza aj v spánku v noci.

Tretí zľava je Hadží

 

V tureckej časti Kurdistanu ešte deň pred našim stretnutím mi telefonuje Suat: „Peťo, zajtra budem mať asi na vás čas, nepôjdem do práce.“ Som veľmi milo potešený a hovorím: „A čože sa stalo, že sa môžeš uvoľniť?“ Suat na chvíľu stíchne a odpovedá: „Vyhorela mi robota.“ „Prosím?!“ reagujem šokovane. Je to naozaj tak. Suat je zamestnaný v luxusnej reštaurácii v meste Batman a akurát v deň, keď mi volá, sa vďaka nejakej neidentifikovateľnej nehode rozhoria plamene. Ďalší deň je to v kurdských i tureckých novinách. Prekvapuje ma, že Suat do toho veľmi nemieša emócie. Síce nevie, čo bude, či nestratí prácu, predsa celý jeden deň strávime s ním v dedinke Hasankeyf a túlaním sa po prázdnych skalných obydliach neďaleko. Aj k tomuto pánovi som sa dopracoval náhodou. Raz sa tak prechádzam po spomínanom meste Batman, kde okrem ropnej rafinérie nič extra nie je (prišiel som sem z dôvodu, že mi sem priletelo lietadlo) a oslovil ma jeden starší pán a zaujímal sa o to, odkiaľ som. Povedal som mu, že zo Slovenska. Na to on: „Zo Slovenska? Veď môj brat tam žil a pracoval...“ „Čože, to naozaj?“ som prekvapený. „A vie po slovensky?“ zaujíma ma. „Áno, iste.“ „Okamžite ma k nemu doveď.“ Tak sa zoznamujem s Kurdom, ktorý žil a pracoval na Slovensku. Odvtedy sme sa stali priateľmi a som za to neskutočne rád. Suat je milý a pozorný chlapík, ktorý sa teší, že si môže oprášiť svoju slovenčinu. Musím dodať, že mu to stále ide. Bavia ma jeho príbehy zo Slovenska – ako sa najprv učil maďarsky vo viere, že je to slovenčina alebo ako chodieval na diskotéky, ktoré väčšinou skončili vždy nejakým konfliktom. Keď sa ho ľudia, tu na Slovensku, pýtali, odkiaľ je, s humorom odpovedal: „Ja som biely Afričan.“

Jirka, ja a Suat

 

Toto je len krátka epizóda s ľuďmi, ktorých na svojich cestách stretávam a čoraz viac si uvedomujem, aké je dôležité spoznávať svet práve vďaka nim. A prečo je tomu tak? V dnešnej digitálnej dobe, ktorá nám všetko „uľahčuje“, zabúdame na sociálny aspekt cestovania. Všetko si „vygúglime“, gps nás zavedie kam chceme a pritom, keď tieto výdobytky techniky veľmi nepoužívame, spýtame sa niekoho na cestu alebo si necháme od niekoho poradiť, kam ísť – môže nás to priviesť k vďačným a láskavým ľuďom, nielen na pekné miesta. Totiž, ak sa vrátime k prvopočiatkom cestovania, tak všetky priekopnícke výpravy a cesty, sa nezaobišli bez toho, aby si človek vopred nevytvoril vzťah s miestnymi.

 

Tak do scestovania priatelia a nebojte sa.

 

 

Text: Peter Gregor

Fotografie: Jiří Kalát, Peter Gregor

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dnes píše Jaroslav Rumpli

Ten chlap má v sebe zakódované čosi samodeštrukčné

Matovič opäť raz premrhal príležitosť mlčať.


Už ste čítali?