reklama

Konečne na vrchole Slováci!

Ani rozsiahle zamínované zóny nám nezabránili vydať sa na jedno z najväčších dobrodružstiev nášho života.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (4)

Karl May napísal dobrodružný román Cez Divoký Kurdistan, hoci tam nikdy predtým nebol. My sme sa vydali do srdca tejto oblasti v súčasnom Iraku, a to priamo do hôr. Je naozaj iracký Kurdistan divoký? Presvedčte sa.

Rád sa vydávam na miesta, kde je ťažké, priam nemožné stretnúť turistu. Je to preto, lebo sa dokážete bližšie dostať k ľuďom – k ich pravým tváram a zažijete cestovanie ako málokto. Dnes je mimoriadne ľahké cestovať prakticky hocikam na svete a cestuje každý. Masívny turizmus však zabíja skutočnosť, ktorá je v mnohých krajinách už len ťažko rozoznateľná. Našťastie, stále sú miesta, kde sa dá miesta nie objaviť, ale znovuobjaviť. Jedným z takých miest je aj pohorie Zagros, ktoré zaberá veľkú časť súčasného Iraku a Iránu. A my sme stáli priamo na hranici – na tej hranici, kde obyčajne hliadkujú iránske milície a keby neprišla zima, nemohli by sme vystúpiť na jeden z vrcholov tohto pohoria, vrch, ktorý miestni nazývajú Čierny Stan, teda Cheekha Dar. So svojou výškou 3611 metrov je to najvyšší vrchol na území Iraku. Posledná zahraničná expedícia pred nami dosiahla vrchol v roku 2011, november roku 2018 však patril nám. Prečo je vysokohorská turistika v Iraku taká komplikovaná a hory navštevuje málokto? Je to predovšetkým preto, že za čias arabizácie irackého Kurdistanu a pod taktovkou diktátora Saddáma Husajna si milície na strategických vrcholoch obyčajne postavili vojenské stanovištia a ich okolie podmínovali. Je teda nevyhnutné mať pri výstupoch so sebou spoľahlivého sprievodcu, ktorý vie, kde sa míny nachádzajú a kde nie. Špecialita najvyššieho irackého vrcholu je však aj v tom, že sa nachádza priamo na hranici s Iránom a na vrcholovom plató si iránske milície vybudovali stanovište nové – teda oficiálne je výstup na vrchol zakázaný a v prípade pokusu o vrchol by mohla nastať prestrelka. V Kurdistane však zaúradovala zima a vojaci sa stiahli – šanca pre nás.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Partia pred výstupom (v pozadí Halgurd - druhý najvyšší vrchol krajiny)
Partia pred výstupom (v pozadí Halgurd - druhý najvyšší vrchol krajiny) (zdroj: Peter Gregor)

Partia pred výstupom (v pozadí Halgurd - druhý najvyšší vrchol krajiny)

Zoznámenie s horalmi

Do mestečka Choman v guvernoráte Arbíl prichádzame už za tmy. Hodnú chvíľu čakáme na našich sprievodcov – Salara a Jásima. Sú to húževnatí chlapci, ktorí vodia turistov na susedný Halgurd, ktorý je o pár metrov nižší než náš vrchol. Nachádza sa v bezpečí kurdských hraníc a oblasť je dobre vyčistená od mín. Pre chalanov je to vynikajúca príležitosť ako si zarobiť. Nie sú to žiadni profesionálni horskí vodcovia – takí v Iraku neexistujú. Iní ale neboli na výber, museli sme sa teda spoľahnúť a dôverovať iba im. Salar je v rovnakom veku ako ja – 32, má ostrý nos a temné čierne vlasy. Jediný vie trocha anglicky – ako tak sa dorozumievame. Jásim je taký cirkusant zabávač – neustále sa smeje a spieva. Je však z neho cítiť obrovská sila, ale zároveň i pokora – ihneď si ho obľubujem.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu

Iránske hory čo by si kameňom dohodil

Vyrážame do neznáma

Pred pár dňami výdatne pršalo a predpoveď na najbližšie dni nebola lákavá. V deň výstupu však počasie ukázalo svoju prívetivú tvár – počasie pripravené akurát pre nás. Vodič prichádza, kus cesty musíme absolvovať na vozidle 4x4. Terén je kamenistý a podmytý od dažďa. Nastáva prvá komplikácia – most, cez ktorý sme sa mali dostať bližšie pod horu je vďaka dažďu úplne zdemolovaný, musíme vyrážať po svojich už od výšky cca 1600 metrov. Prevýšenie 2000 metrov je naozaj výzva, trochu sa obávam ako sa bude správať moje koleno pri zostupe – dosť som si ho pri poslednej túre v Tatrách preťažil. Hneď ako sa vystrojíme, prichádzajú k nám dvaja mladíci. Pôsobia veľmi milo a priateľsky, naši sprievodcovia s nimi hodia reč. Až neskôr sa dozvedám, že ide o kurdských povstalcov, ktorí sa zdržujú prevažne v horských oblastiach. Tak trochu som rátal, že sa s nimi stretneme, ale akosi som sa toho neobával, pretože Kurdi sú veľmi milí ľudia – a to prakticky všetci. To hovorí moja skúsenosť a už štvrtá návšteva v tejto oblasti. Pri výstupe sa snažím nemyslieť na potencionálny problém s kolenom. Pomalým krokom a s prestávkou asi každú hodinu vystupujeme vyššie a vyššie. Cesta tu nie je, nestihla si zapamätať tých málo výstupov, ktoré tu boli absolvované. Kráčame teda smerom hore, až kým nezočíme tú fantastickú horu priamo pred nami. Neopísateľný pocit – nádhera, ticho, ľad a sneh. Naši sprievodcovia sa tešia z cencúľov a vášnivo ich oblizujú. Pre Salara to bude iba druhý výstup na tento vrchol, hoci na susednom Halgurde bol už desiatky, ak nie stovky krát.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu

Martin Juriš pri výstupe

Obrázok blogu

Cheekha Dar na dohľad

Obrázok blogu

Zmrzlina v zime?

Na horúcej hranici

Posledný strmší úsek a sme takmer hore. Môj parťák – horolezec Martin Juriš je nadšený tvorca záznamov, tak točí a fotí ostošesť. Baví ma sledovať, ako si tieto momenty užíva. Je to profesionál s veľkým srdcom – som rád, že sa na tento výlet podujal a išiel so mnou. Asi nebudete prekvapení, keď napíšem, že do podobných oblastí je veľmi ťažké získať toho správneho človeka. Martin ma svojimi skúsenosťami a otvorenou mysľou presvedčil v podstate okamžite, keď som s ním absolvoval prvú túru v Alpách. „Už aj krajšie dni sme v krčme presedeli.“ Táto jeho povestná veta ma pri náročných životných situáciach dokáže vždy rozosmiať.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

A je to tu – vrcholové plató. Salar na nás kričí, aby sme počkali. Sme „nažhavení“ na vrchol. Sprievodcovia idú radšej prví, aby sa presvedčili, či je okolie čisté od iránskych milícií. Hovorím si, neskromne, fajn, aspoň nezačnú strieľať najprv po mne. Nakoniec je všetko v poriadku a spoločne vystupujeme na vrchol. Je asi nula stupňov a deň ako z rozprávky. Neveril som do poslednej chvíle, že sa sem dostanem. Stojíme tu ako prví Slováci a ten pocit je úžasný. Námaha stála za to. Hneď za vrcholom si všímam početné zákopy, stan, zavreté toalety a strieľne. Cez leto sa tu musia mať vojaci celkom fajn. Nadšenie z vrcholu Martin oslávi spolu s Jásimom divokým tancom. Najprv začnú folklórom slovenským a potom pokračujú tým kurdským. Všetko natáčam. Takže platí pravidlo – v Kurdistane na divoko.

Obrázok blogu

Vytúžený vrchol

Obrázok blogu

Výhľad z najvyššieho bodu Iraku

Obrázok blogu

Pohodička pohoda

Obrázok blogu

Teplota klesá pod nulu

Dramatický zostup

Zdá sa, že naši sprievodcovia sa nikam neponáhľajú, spievajú si, pripravujú čaj a jedlo – ako keby sme boli kdesi na pikniku v meste. Problém je, že sa začína stmievať. Iba na vrchol sme stúpali osem hodín. Ideme teda dopredu, začína sa ochladzovať a je nám poriadna zima. Najťažší úsek výstupu schádzame ešte za svetla. Neskôr sa nám Salar ospravedlňuje za to, že nezobral lano – terén je strmý a občas sa naťahujeme ako pavúci.

Stalo sa presne to, čo som čakal, začína sa mi ozývať koleno. Po nejakom čase už nemôžem nohu ohýbať a prekvapujú ma stále silnejšie a silnejšie prudké bolesti v ňom. Zvalím sa na zem a začínam mať hlavu v smútku. Dokiaľ vládzem, chodím, potom to už však nejde. Sprievodcovia sú prekvapení z takejto situácia a nie sú na ňu vôbec pripravení. Keby bola možnosť, zavolám horskú službu, tu skôr však stretnete pašerákov ako nejakú záchranku. Nepripúšťam si však, že je táto situácia život ohrozujúca – prinajhoršom sa nejako dole doplazím, aj keby to malo trvať celú noc. Martin ma podporuje a vyťahuje pevnú bandáž, ktorú má na kríže – koleno zafixujeme a celú pravú nohu ťahám za sebou ako nejaký cudzí predmet. Salar stráca cestu, ktorá síce neexistuje, no určite ideme inak ako predtým. Môj pohyb sa podobá kombinácii streleného zvieraťa a zlého cirkusanta. Hrozne sa vlečieme a dochádzajú nám posledné zásoby vody.

Čo sa však nestane, stretáme naozajstného pašeráka. Kričím na Salara, či sa ho nespýta na pomoc – mohol by ma predsa zviesť na oslíkovi. Avšak, rýchlo sa stráca v tme. Zjavne má inú cestu.

Koniec dobrý, všetko dobré

Konečne sa dostávame pod kopec, kde sa už nemusím rôznym spôsobom vytáčať na skalách. Narazíme na malý potôčik, obidvaja s Martinom sa doslova zvalíme na zem a pijeme, pijeme a pijeme. Netušíme, kde sú naši sprievodcovia, tak po sebe navzájom kričíme, kým nás ich hlas neprivedie priamo k nim. Ostáva posledný, už miernejší úsek a okolo polnoci konečne stojíme pri aute. Teda, ja sa iba tak všelijak krčím, ale žijem. Všetko nakoniec dobre dopadlo. Celý výstup aj zostup nám trval vyše 17 hodín. Keby nebolo môjho nešťastného kolena, za 12 - 13 hodín by sme celú túru určite dali.

Obrázok blogu

Takto som vyzeral bezprostredne po výstupe

Iný príbeh

Celý jeden deň sa zotavujeme – nemáme už chuť ani silu na iné výstupy. Som nesmierne vďačný Martinovi za pomoc – aj tú psychickú. Povzbudzoval ma každú chvíľu a rozprával mi príbehy, ktoré ma nútili zamerať myseľ na niečo iné, než iba na zranenie.

Hneď sme na tom lepšie – aj fyzicky, aj psychicky. Pokračujeme objavovaním vnútri aj mimo hraníc irackého Kurdistanu. Navštevujeme mesto Sulajmáníja s múzeom, ktoré predtým slúžilo ako mučiareň a väzenie za bývalého režimu, pokocháme sa výhľadmi na pláňach Ninive z najstaršieho známeho kláštora na svete Mar Mattai a jednu noc trávime mimo oficiálnych hraníc irackého Kurdistanu, v mestečku Khanaqin asi 100 kilometrov od Bagdadu, kde by sme technicky nemali byť. Ale to už je iný príbeh.

IRACKÝ KURDISTAN - INFO BLOK:

Žije tu zhruba 6 miliónov obyvateľov, delí sa na guvernoráty Arbíl, Dahúk, Sulajmáníja a Halabdža. Kurdi ale žijú aj mimo oficiálnych hraníc irackého Kurdistanu – napríklad v meste Kirkúk alebo Khanaqin. Za hlavné mesto je považovaný Arbíl. Dohovoríte sa kurdsky a arabsky, menou je iracký dinár. Pohoria na severovýchode sú súčasťou horského pásma tiahnuceho sa od Balkánu, cez južné Turecko, Irak, Irán a Afganistan, končiaceho až na predhoriach Himalájí. V krajine sa pravidelne striedajú štyri ročné obdobia. S krajinou súvisí aj temná minulosť diktátorského režimu Saddáma Husajna, kedy boli práva Kurdov silne potláčané. Koncom 80-tych rokov v operácii zvanej al-Anfal dochádzalo k etnickým čistkám mierumilovného kurdského národa a odhaduje sa, že bolo zmasakrovaných až 100 000 ľudí a zničených viac ako 4000 dedín v oblasti.

Text: Peter Gregor

Foto: Peter Gregor a Martin Juriš

Peter Gregor

Peter Gregor

Bloger 
  • Počet článkov:  210
  •  | 
  • Páči sa:  33x

"Kamkoľvek ideš, čokoľvek hľadáš, na konci hľadáš sám seba." www.cestovatelskeprednasky.sk, www.travelcourage.com, www.projectgregus.com, www.cd-lp.eu Zoznam autorových rubrík:  CestovaniePrírodaHudobná tvorbaPoéziaPrózaSpoločnosť

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu