Irak - na ceste v biblickom raji

Autor: Peter Gregor | 21.1.2018 o 14:56 | (upravené 22.1.2018 o 16:17) Karma článku: 6,28 | Prečítané:  2248x

Nenájdete na mape mnoho miest, kde nestretnete turistov. Jedná sa zväčša o zakázané miesta, lokality a regióny, kde samotná cesta k cieľu trvá tak dlho ako samotná dovolenka.

Alebo, v druhom prípade, ide o miesta, o ktorých počujeme zo správ iba to negatívne. Náš život veľakrát formujú predsudky a ja sa mimoriadne rád vydávam do krajín, kde môžem predsudky vyvrátiť. Jednou z takých krajín je Irak. Vydajte sa na cestu so mnou do krehkej kolísky civilizácie.

Moja štvrtá návšteva v Irackej republike je pre mňa dostatočnou satisfakciou. Predošlé razy som sa viac – menej zdržiaval na území kurdskej autonómnej oblasti alebo v jej blízkosti. Arabská časť Iraku však (nielen) pre mňa ostávala zahalená tajomstvom, ktoré som chcel aj v dnešnej turbulentnej dobe odhaliť. Po niekoľkých pokusoch vycestovať sám, mi začalo byť jasné, že sa do krajiny dostanem iba v organizovanej skupine. Individuálna cesta kvôli bezpečnosti nie je v súčasnosti v strednom a južnom Iraku možná. Nakontaktoval som sa na jedinú britskú cestovnú kanceláriu, ktorá bola schopná zorganizovať a vybaviť všetky potrebné povolenia na turistický pobyt v krajine. Jedná sa o dielo nadšenca a objaviteľa Geoffreyho Hanna, ktorý do Iraku cestuje už desaťročia a o svoje skúsenosti a poznatky je ochotný sa podeliť aj s „inak orientovanými“ turistmi (pre niekoho bláznami).

Babylon, Ur, Lagaš, Nippur, Samarra, Karbala, Nadžaf. Iba krátky zoznam miest, ktoré sa mi v horúcom septembri roku 2017 podarilo navštíviť. Ale pekne od začiatku. Azda si mnoho čitateľov kladie otázku prečo práve Irak? Odpoveď je v podstate jednoduchá. Ak si odmyslíme jedným smerom zamerané informácie z médií, v Iraku nájdete kľúčové miesta v histórii ľudstva, nespútané hory na severe, nezabudnuteľnú orientálnu atmosféru Bagdadu a v prvom rade pohostinnosť a vďačnosť miestnych obyvateľov, ktorí aj po desiatkach rokov nepokojov nezabúdajú na svoju hrdosť, vieru a ochotu pomôcť potulným pocestným.

   Domáci si vždy pre vás pripravia úsmev (Al Kifl)

Nebol by to Irak bez svojej diverzity. Arabi, Kurdi, Turkméni, Asýrčania, jezídi, mandejci, malá komunita Arménov tu dlho nažívala v pokoji, až kým sa Irak nedostal do hľadáčika svetových mocností, ktoré hýbu so stabilitou krajiny doteraz. Ale politiku vynechám, zameriam sa na iné, pozitívnejšie aspekty mojej návštevy, aby som svojim článkom ponúkol iný pohľad.

Po prílete do Bagdadu a prekvapivo rýchlom udelení víz sa stretávam s ostatnými členmi našej skupiny. Traja Angličania, jeden doktor z Nového Zélandu, Číňan, Američanka (ku ktorej sa ešte vrátim) a medzi nimi ja – nenápadný Slovák. Ďalej nesmie chýbať miestny sprievodca z Ministerstva turizmu, vodič a policajt v civile. Na dlhšie presuny medzi provinciami sú našimi spoločníkmi aj rôznorodé ozbrojené eskorty, čomu veľmi nie sme radi (vzbudzuje to príliš veľa pozornosti), ale vláde záleží na bezpečnom pohybe jediných turistov v arabskej časti Iraku v tomto mesiaci, čiže, či chceme alebo nie, musíme ich akceptovať. Náš výlet má trvať dva týždne, začíname v hlavnom meste, jeho okolí a postupne sa presúvame na juh. Predpoveď počasia vyzerá na najbližšie dni rovnako – veľmi teplo – v priemere 45 - 48 °C denne, výnimočne viac. Spíme väčšinou v dobrých hoteloch, kde si môžeme po únavných dňoch kvalitne oddýchnuť.

                                                          Mešita Al- Kadhimiya (Bagdad)

Kvalitné pivo v Bagdade?

Bagdad, ak si odmyslíme početné vojenské kontroly a stanovištia, si žije každodenným životom ako inde na svete. Ľudia sa snažia prežiť ako sa dá, chodia do práce, kšeftujú na bazároch, po večeroch sa stretávajú pri čaji, vodnej fajke a diskutujú a diskutujú.  V meste funguje celkom dobre vybavená hromadná doprava, dokonca tu uvidíte jazdiť aj dvojposchodové autobusy ako v Londýne. Pred dvoma rokmi Bagdad otvoril zrekonštruované národné múzeum, ktoré sme navštívili a je prekrásne. Každá jeho sieň je určená inému obdobiu – sumerské, babylonské, asýrske, akkádske, seleukovské. Každé z tohto období zanechalo nezmazateľnú stopu v histórii ľudstva.

                                          S priateľom Raadom v národnom múzeu (Bagdad)

Bagdad je taktiež jediným miestom, kde kúpite legálne alkohol (ak neberieme do úvahy kurdskú autonómiu). Na hlavnej ulici Saddoun alebo popri nej nájdete množstvo mini obchodíkov, kde zoženiete pivo (domáce nie je dobré – podľa miestnych chutí ako ťaví moč), víno a aj niečo tvrdšie. Predajcovia sú kresťania alebo jezídi, moslimovia samozrejme alkohol predávať nesmú, čo sa už nedá povedať o jeho konzumácii. Tieto obchodíky sa žiaľ pomerne často stávajú terčom radikálnejšej časti obyvateľstva, ktoré ich z času na čas vypáli. Netýka sa to iba Bagdadu, ale v niektorých prípadoch i na miestach liberálnejšieho irackého Kurdistanu (napríklad mesta Chamchamal).

Blízko dotykov Bohov

„Aký je dôvod tvojej návštevy v Iraku?“ pýta sa ma Američanka s indickými koreňmi. „Milujem tieto miesta, srdečnosť ľudí, kultúrne odkazy a totálnu absenciu turistov,“ odpovedám. „A aký je tvoj cieľ cesty?“ zvedavo opätujem otázku. „Vieš, ja som duchovná liečiteľka a zo svojich predošlých životov som sa dozvedela, že moji predkovia pochádzajú z Iraku. Kedysi som totiž bola dcéra babylonského boha Marduka a tak som sem prišla pochopiť svoje poslanie.“ Na chvíľu zmeraviem a stíchnem aj spolu s ostatnými členmi zájazdu, ktorí tieto vety počujú a takisto ako oni, ani ja nie som schopný reagovať. Zdá sa, že moja návšteva tejto nestabilnej krajiny naberie nečakané kontúry, pomyslím si. Američanka to myslí úprimne vážne a každému dáva najavo, že ona musí byť zakaždým centrom pozornosti. Pre nás skôr utrpenie a neustále riešenie zvláštnych požiadaviek našej malej bohyne, vrátane jej obľúbených zastávok na záchodoch na kontrolných vojenských stanovištiach, z ktorých nášmu inak kultivovanému anglickému sprievodcovi idú puknúť nervy.

Presúvame sa azda k najdôležitejšiemu miestu v krajine z hľadiska histórie – k Babylonu, kde počas vojnového obdobia zvykol už popravený diktátor Saddám Husajn parkovať tanky. Je neuveriteľne teplo, skoro 50 °C, ale pri pravidelnom pitnom režime a oddychu v tieni paliem a kríkov so sladkými figami sa to dá nejako vydržať. Babylon ako mesto v samotnom centre Babylónie (na území starovekej Mezopotámie) je dnes čiastočne zrekonštruované, zahŕňajúce chrámy a paláce vrátane vyrabovaného paláca spomínaného diktátora. Pozostatky povestnej babylonskej veže, kde sa podľa Biblie pomiešali jazyky, aby nik nerozumel reči toho druhého, nájdete 18 kilometrov juhozápadne od Babylonu a ostali z nej doslova ruiny. Podobné veže, presnejšie zikkuraty (v tom čase staroveké mrakodrapy) a to čo z nich ostalo sa nachádzajú na viacerých miestach v Iraku, napríklad aj v známom centre Sumerov a mieste pôsobiska praotca všetkých prorokov Abraháma, v meste Ur, kde k už neexistujúcemu zikkuratu vedie 130 schodov a jeho vek sa datuje na 5000 rokov pred našim letopočtom. Pozoruhodným (a perfektne zrekonštruovaným) je aj 52 metrov vysoký minaret v meste Samarra severnejšie od Bagdadu, kedysi hlavné mesto vlády Abbásovcov, ktoré sa neskôr celé presunulo do Bagdadu.

                                                                        Lev Babylonu

                                                                 Ištarina brána (Babylon)

                                                                     Babylonská veža

                                                           Ur - tam kde žil Abrahám

                                                                       Turista v Iraku (Ur)

                                                                 Minaret v Samarre

Irak je jedinečným miestom predovšetkým preto, lebo kamkoľvek idete, kráčate po histórii ľudstva  a to doslova. Okrem vyššie spomínaných posvätných a politických miest nesmiem zabudnúť na Nippur – náboženské stredisko Mezopotámie zasvätené bohovi vetra, vzduchu a búrky Enlilovi, kde sme absolvovali aj krátky, jeden a pol hodinový peší výlet po púšti, ktorý nás stál toľko energie, ako minimálne 7 hodinová turistika vo Vysokých Tatrách.

                                                                             Nippur

Je toho tak veľa o čom sa dá písať. Hádam by som ešte nemal vynechať mestá Karbala a Nadžaf, ktoré sú po Mekke, Medine a Jeruzaleme najposvätnejšie miesta pre moslimov na zemi (hlavne pre ich šíitsku odnož). Mešita imáma Husajna – vnuka proroka Mohameda a najväčšieho mučeníka šíitskych moslimov v Karbale je impozantná. Veľká škoda, že nás dovnútra nevpustili s fotoaparátmi a mobilmi a nemohli sme zaznamenať tú krásu. Bezpečnosť je tu ešte prísnejšia ako v Bagdade. Bolo nám ale umožnené, pri troche snahy, dotknúť sa samotnej svätyne, kde ležia pozostatky tohto mučeníka a uctiť si tak jeho pamiatku.

                                                 S pánom Geoffrey Hannom v Karbale

Hovory s mŕtvymi

V Nadžafe sa nachádza najväčší cintorín na svete Wadi as Salam, kde je pochovaných zhruba 5 miliónov ľudí a funguje tu čulý biznis zo sťahovaním mŕtvych z iných moslimských krajín. Tradícia totiž hovorí, že prorok Abrahám kúpil toto územie a ľudia ho teraz považujú za časť neba – teda každý moslim by chcel spočinúť práve tu. Tento cintorín pod záštitou UNESCO je tak rozsiahly, že medzi hlavnými ulicami funguje mestská hromadná doprava, premávajú tu i taxíky a osobné vozidlá. Po osobnom dohovore so šéfom našej malej expedície a o pohybe na vlastnú päsť som si ho mohol pri prvých lúčoch slnka vychutnávať úplne sám, kým naša ochranka ešte spala. Jeden z najsilnejších zážitkov pre mňa vôbec. To čo sa vo mne odohrávalo nechám zahalené rúškom tajomstva.

                                                                   Wadi as Salam (Nadžaf)

                                                                   V mori hrobiek (Nadžaf)

Južnou cestou k močiarom

Pri sútoku riek Eufratu a Tigrisu zastavujeme pri Adamovom strome poznania, ktorý taktiež podľa Biblie súvisí s prvotným hriechom človeka. Či je na tom niečo pravdy, každý si domyslí po svojom a podľa svojej viery. Doposiaľ som netušil, že takéto miesto reálne existuje. Náš anglický sprievodca Geoffrey navrhuje návštevu neďalekého prístavu, ktorý dal údajne ešte vybudovať macedonský kráľ Alexander Veľký. Všetci sme z tohto nápadu samozrejme nadšení okrem nášho policajta, ktorý túto zmenu programu nepotvrdenú od vlády striktne odmieta a nie je s ním reč, hoci sa pokúšame. Aspoň si čitateľ urobí predstavu ako to s pohybom po tejto krajine funguje.

                                                               Strom poznania (Al Qurnah)

Málokto z čitateľov asi bude vedieť, že v južnom Iraku sú okrem púšte aj rozsiahle močiare, kde sa úplne zastavil čas a spôsob života ľudí tu vyzerá ako pred tisíckami rokov. Dobre nám padlo osvieženie v podobe preháňania sa na motorových člnoch aj s našou ozbrojenou strážou – tí si tento výlet dokonale užívali a smiali sa aj pod maskami zobrazujúce kostlivcov chrup. Situácia nevyzerala vždy idylicky ako dnes. Za éry sunnitov a vlády Saddáma Husajna boli močiare rapídne vysušované, kvôli ukrývajúcim sa šíitskym rebelom, ktorí tu nachádzali perfektný úkryt pri útokoch na sunnitské ozbrojené zložky. Našťastie sa pracuje na odstránení škôd a väčšina pôvodného obyvateľstva sa sem vrátila.

                                                                      Jeden z prorokov?

                                                               Držte si čapice. Vyrážame!

„Poď Peťo, vybehneme na vodnú fajku,“ zavelí Raad, náš miestny sprievodca, s ktorým som sa spriatelil už od prvých chvíľ a doteraz sme v pravidelnom kontakte. Nedá mi nesúhlasiť a tak sa po večeroch spolu s ním potulujem po uliciach rôznych miest (aj po takých, kde ešte pred rokmi boli prestrelky na dennom poriadku), preberáme vlastné životy vzájomne a rozumieme si dokonale. Občas si tak uvedomím, že nemôžem byť viac vo víre života ako práve tu a teraz.

                                                            Vodná fajka musí byť (Hillah)

Na návšteve u nasledovníkov Jána Krstiteľa

Jedna z našich početných návštev bola naozaj špecifická. Program zahŕňal  posedenie u Mandejcov – jednu vôbec z prvých kresťanských siekt. Ich príslušníci v druhom najväčšom meste Iraku – Basre, tvoria už iba odhadom zhruba 5000 obyvateľov. Ostatných niekoľko desiatok tisíc je roztratených po celom svete – hlavne kvôli represáliam od radikálnych moslimov. Jedná sa o jediné gnostické spoločenstvo, ktoré prežíva do dnes od staroveku a ich časť učenia nie je doposiaľ verejne známa. Vieme, že ide o skupinu, ktorá sa odvoláva predovšetkým na učenie Jána Krstiteľa, neuznáva Krista ako spasiteľa a neprijíma medzi seba laikov, teda, ak by ste sa Mandejcom chceli stať, musíte sa ním narodiť. To som pochopil ihneď, keď som sa pýtal na ich učenie, ktoré vyzeralo veľmi otvorene aj voči iným náboženstvám a podľa všetkého som spĺňal ich kritéria k členstvu. No po tejto úvahe veľmi dôrazne vyjadrili nesúhlas. Každopádne, zážitok to bol ojedinelý, určite si ho zapamätám.

Každá dovolenka raz končí

Náš pobyt sa chýli ku koncu a nestačím sa diviť ako dva týždne rýchlo ubehli. Mnoho ľudí si o mojom nápade – navštíviť Irak môže myslieť všeličo, no mne sa splnil jeden zo snov a to prajem každému. A kto sem chce vyraziť - so všetkými opatreniami bez pochýb – dá sa. Žeby sa Irak stal top destináciou tohto roku?

                                                                Stretneme sa opäť v púšti

 

Spísal a vyfotil: Peter Gregor

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Môj dom, môj hrad. Sternbergovci si to môžu povedať už 800 rokov

So súrodencami sa tu pretekali na trojkolkách, pre miestnych robili omše. Na súkromnom hrade Český Šternberk hradný pán stále býva.

SVET

Únia zatvára hranice. Opúšťa tým myšlienky Schengenu

Z núdzových opatrení sa stávajú dlhodobé.


Už ste čítali?