Z médii je odpoveď na otázku jednoznačná - sú to radikáli a teroristi, ktorí sa dopúšťajú krutého sektárskeho násilia (najnovšie chcú zabiť pápeža). Aké jednoduché. Nepriateľ číslo jedna nám dýcha na krk a keď všetci neprestúpime na islam dobrovoľne, budeme zabití, v lepšom prípade vyhnaní. Sú však títo bojovníci naozaj fanatici, ktorí sú schopní iba zabíjať a spôsobovať nevysloviteľný strach? Nie tak celkom. Títo ľudia vyrástli takisto z plodov násilia. A ako sa hovorí, násilie plodí iba násilie - s čím celkom súhlasím. Pre mňa je azda najpálčivejšou otázkou, prečo sa nikde nehovorí a nepíše o tom, ako boli sunnitskí arabskí obyvatelia odsúvaní na druhú koľaj. To sa týka politiky, ekonomickej sféry a ľudských práv. Pomsta? Áno? A za čo? Predovšetkým za krutovládu Saddáma Husajna a jeho sunnitských prívržencov, za okupáciu amerických vojsk a za smrť obyčajných ľudí, ktorí sa chránili pred agresiou (Haditha by vedela rozprávať, a takisto ľudia z oblastí ovládaných ISIL - predovšetkým z mesta Mósul, kde si príslušníci takzvanej skupiny Blackwater robili čo chceli - strieľali po okoloidúcich autách a bezdôvodne zrážali ľudí - toto mám potvrdené od kamaráta - Kurda, ktorý tam študoval). Kto teda stvoril týchto extrémistov? Takisto ako Taliban, USA! No toto už nie je spojenec proti Sovietskemu zväzu, vytvorený s primárnym cieľom. ISIL vznikol neplánovane, ako vedľajší produkt "nižšej" spoločnosti, ktorý svoj boj zahájil nevídanou silou a začal sa mstiť - a čo je najhoršie - opäť na krvi nevinných. Tak to ale býva, keď sa podstatné veci neriešia a vláda sa sústredí do rúk niekoľkých mocných. Čo si USA mysleli? Že keď prepustia a pošlú do vyhnanstva významných Husajnových generálov a vojenských stratégov, tým sa vec končí? Omyl priatelia, Iračania nie sú veľmi zvyknutí odpúšťať - bolo iba vecou času, kým sa ISIL sformuje do sily, ktorou disponuje teraz. A verte, že to nie sú iba vymetené hlavy, ktoré prišli zabíjať všetkých nevercov hlava-nehlava. Ich taktika je veľmi dobre premyslená a okrem hravo získaného vojenského arzenálu od nie veľmi motivovanej šiitskej armády, majú niečo navyše - vieru obstáť a vytrvať - za každú cenu, i za vlastnú smrť. To sa ťažko poráža. Sklamem asi mnohých čitateľov, no paralela tejto skupiny s islamom je čisto náhodná. Príslušníci tejto armády nemajú šajnu, o čom islam v skutočnosti je (významní moslimskí duchovní odsúdili konanie tejto skupiny v tom zmysle, že konanie Islamského štátu odporuje islamským zákonom a svedomiu).
Čo vlastne chcem týmto článkom a či úvahou naznačiť? Nebodaj obhájiť činy Islamského štátu? Ani náhodou! Skôr by som rád upriamil pozornosť na to, že riešenie irackej krízy bolo možné do veľkej miery eliminovať omnoho skôr. Áno, eliminovať - a to správne rozloženými silami vo vláde, kým sunnitskí Arabi mali ešte záujem diskutovať. Možno sa to javí zvláštne, diskutovať s teroristami. Nezmysel! Ale pozrite sa na to z inej strany - z tej, o ktorej sa málo hovorí a ťažko sa o tom dočítať na internete. Mósul (druhé najväčšie iracké mesto) je síce momentálne chudobnejší o rozmanité etnické skupiny, ktoré tam ešte pred nedávnom žili, no opäť je v meste dostatok vody, elektriny a jedlo takmer o polovicu lacnejšie, ľudia sa nemusia báť šiitskej armády, ktorá častokrát nezmyselne strieľala do pokojne demonštrujúceho obyvateľstva (reportáže z pokojných demonštrácií sa v televízii nenosia). Hľa, teroristi urobili dobré skutky. Nemysliteľné? Priatelia, nenechajte sa oblbnúť hrou na čiernu a bielu.
Tak kto je vlastne ten zlý? Žiaľ, ani v tomto prípade nemožno nájsť vinníka - ide o vinu kolektívnu a krv na sebe nesú všetci, ktorí sa zapojili do "demokratizácie" Iraku. Som však presvedčený, že USA spravilo obrovskú chybu, keď sa do konfliktu zapojilo a nepoučilo sa. Pokračuje na Ukrajine a v Palestíne. Terorizmus má mnohé tváre, niekedy zdanlivo mierumilovné.
Modlím sa za Irak, za ľudí, ktorí sa stali mojimi priateľmi, za kolísku civilizácie, ktorá už prežila mnohé utrpenie a čakajú ju lepšie časy. Inšaaláh (ak Boh dá). ISIL vravia to isté...
