Na Balkán cez východnú Európu, august-september 2010 I.

Autor: Peter Gregor | 23.9.2010 o 11:24 | (upravené 6.12.2016 o 21:19) Karma článku: 9,39 | Prečítané:  2174x

Absolvovali: Peter Gregor, Trasa: Slovensko - Ukrajina - Moldavsko - Rumunsko - Bulharsko - Srbsko - Kosovo - Macedónsko - Albánsko - Čierna Hora - Bosna i Hercegovina - Chorvátsko - Maďarsko a naspäť na Slovensko.

Úvod:

Moja túžba precestovať menej navštevované kúty Európy sa tohto roku naplnila. Hlavný záujem som nasmeroval na spoznávanie ľudí - ich života, na vidiecke, či málo navštevované miesta. Neprehliadol som ale ani pamiatky, významné prírodné oblasti a v niekoľkých prípadoch i hlavné mestá. Situáciu mi značne sťažovali extrémne teploty, ktoré počas augusta (a aj začiatkom septembra) na východe a na juhu Európy panovali. Keďže som sa presúval vo väčšine prípadov autostopom, niesol vlastný stan a všetko dôležité na prežitie so sebou v batohu, nie vždy sa veci vyvíjali úplne podľa plánu. Ale o tom je predsa cesta a moja snaha o hlbšie poznávanie určite nevyšla nazmar.

Budem rád, ak túto cestu znova absolvujete so mnou. Príjemné čítanie prajem.

 

Vyrazil som 12. augusta ráno. Už prvý deň sa mi zhodou okolností podarilo dostať až na Ukrajinu - ďaleko za Mukačevo. Nemôžem to nazvať inak ako šťastie, pretože za Košicami práve zapadalo slnko a ja som si povedal, že to ešte na polhodinku skúsim. Zastavil mi veľmi vzdelaný slovinec, ktorý to na schengenskej hranici jednoducho vedel vybaviť. Vďaka jeho otvorenej komunikácii sme hranicu prešli za 10 minút! Kto to kedy videl? Podstatné bolo, že mi naozaj pomohol a prvú noc som mohol stráviť pri benzínovej stanici v stane.

Na prechod ukrajinského úseku, dlhého približne 500 kilometrov, som potreboval tri dni. Mohli za to prevažne príšerné, miestami takmer deravé cesty. Nikdy nezabudnem, ako mi za akousi dedinou zastavil šofér s nákladiakom plným železa. Tak som sa veru za svoj život ešte nenatriasol.

Ukrajina nesklamala, budem sa tešiť na jej ďalšiu návštevu v budúcnosti.

1_res.jpg

Jeden z ďalších geografických centrov Európy

 

2_res.jpg

Pravoslávny cmiter

 

3_res.jpg

Ja a Dima

 

Moldavsko - Zem navždy zabudnutá

Na prijatie do Moldavskej republiky som sa nesmierne tešil. No ako občan tohto štátu by som spokojnosťou pravdepodobne neovplýval (nešťastná ekonomická situácia). Moje prvé stretutie s krajinou prebiehalo asi takto:

Po prechode hraníc človeku - stopárovi neostáva nič iné, iba hľadať dobré miesto na stopovanie, pokiaľ je to možné, čo najďalej od taxíkov a autobusov. Základný problém na tomto území spočíval ale v tom, že ani autá tu veľmi nenajzdili. Aspoň teda blízko hraníc nie. Tak som začal kráčať a za pochodu zároveň stopovať. Jedného z mála živých tvorov, ktorého som počas svojho pochodu stretol bola krava vláčiaca za sebou reťaz a putujúca do neznáma. Presne ako ja.

To bolo teda moje prvé zoznámenie s Moldavskom.

Predsa po nejakom čase a oddychu v tieni mi zastavil česky hovoriaci Moldavčan, ktorý pracoval v Prahe. Ihneď ma oboznámil s dôležitými faktormi ohľadom tejto malej krajiny.

Po prvé: Na svete existuje asi päť miliónov Moldavčanov. Z toho tri milióny pracuje v zahraničí, čiže v krajine sa zdržiava iba niečo okolo dvoch miliónov ľudí.

Po druhé (súvisí s po prvé): Život v krajine neponúka žiadnu perspektívu, ľudia tu zarábaju priemerne 100-200 euro za mesiac, turistický ruch takmer žiadny.

Po tretie: Za stopovanie sa tu platí.

Pokiaľ viem, medzi Moldavčanim a Rumunmi nie je jazykovo ani národnostne veľký rozdiel, tak som sa naučil nejaké základné frázy v rumunčine. Na moje prekvapenie, mnoho ľudí tu so mnou chcelo hovoriť iba rusky (a to som nebol ani v Podnestersku). Akoby tu ľuďom trocha chýbala hrdosť, čo ma sklamalo.

Ale aby som nepísal iba o tom negatívnom. Je jedno miesto, ktoré určite stojí za pozornosť a nespomenúť ho by bolo doslova hriechom. To miesto sa nazýva Orheiul Vechi, nie ďaleko od mesta Orhei. Jedná sa o kláštorný komplex zasahujúci až hlboko do skál. Nebyť mojich nových priateľov, ktorých som stretol, ako inak po ceste, neabsolvoval by som takú rozsiahlu prehliadku. Ťažko opísať slovami to prostredie. Prenádhera!

4_res.jpg

5_res.jpg

6_res.jpg

0_res.jpg

Ďalšia z mojich mnohých zastávok bola pri mestečku Comrat, kde žijú Gagauzi - turecky hovoriaci kresťania a potomkovia utečencov z čias rusko - tureckých vojen. Nenarazíte tu samozrejme iba na nich. Ako večná stráž tu stojí socha Lenina, ktorá pripomína ruskú minulosť a ako sa zdá, i súčasnosť.

Časová situácia mi žiaľ nedovoľovala ostať dlhšie, chcel som ešte vidieť mnoho z iných krajín. Tých niekoľko dní strávených v Moldavsku stačilo na to, aby si človek urobil hrubý obraz o krajine.

7_res.jpg

Moldavská zástavka

8_res.jpg

Večne živý Lenin

 

9_res.jpg

Nie iba ja jediný som bol na púti

 

Ale aby som nezabudol, ešte jednu, úsmevnú príhodu. Nepamätám si presne, kde to bolo. Rozložil som sa na ďalšej benzínovej stanici. Tie hrozitánske teplá ma prinútili vyžmýkať poriadne tričko a vyložiť si ho von pred stan, aby uschlo. O pol šiestej ráno ma zobudil akýsi ruch blízko stanu. Bol tam pes s mojím tričkom v papuli. Nestačil som poriadne ani zakričať a už s ním behal kdesi do kríkov, aby sa v ňom mohol vyválať.

Také bolo Moldavsko a také bolo teplo.

 

Rumunsko - Zem, kde som sa aklimatizoval

Vynechať Rumunsko počas tejto púte by bola veľká škoda. Hoci som počul, že stopovanie v tejto krajine neprichádza do úvahy a je nebezpečné, rozhodol som sa to skúsiť. Na moje prekvapenie, s týmto spôsobom dopravy som prešiel od moldavských hraníc až k bulharským hraniciam (Calafat - Vidin) bez väčších problémov. Skúmavých a podozrievavých pohľadov som sa počas prechádzania dediniek a miest tu v Rumunsku až presýtil, no je dôležité, aby človek nikdy neklesal na duchu a veril, že tí správny ľudia čakajú hneď za rohom.

Moje kroky viedli cez niekoľko miest, a to: Galati, Tulcea, Constanta, Brašov, dole na Pitesti a Craiovu. Dlhšie som sa zdržal v Constante, kde ma privítalo Čierne more, ktoré bolo naozaj čierne (aj som tu prespal pri pláži). Ďalej to bol Brašov (krátka exkurzia), Draculov hrad, kde som v živote nevidel toľko turistov a preto som bol prinútený odísť.

10.jpg

Pri Dunaji

 

11_res.jpg

Drevený kostol

 

12_res.jpg

Siriu

 

13_res.jpg

V Brašove

 

14_res.jpg

Hrad, kde žil gróf Dracula

 

15_res.jpg

Rumunský kláštor

 

Spomínam na milú slečnu, ktorá mi zastavila pri ceste, hoci som ešte nestopoval, na trocha odvážne prespanie na parkovisku pri väznici (naozaj nebola lepšia možnosť) alebo na sympatického vodiča, ktorý zakaždým, keď uvidel popri ceste cigána (čo bolo veľmi často), skonštatoval: No work!

V Rumunsku prebehla u mňa veľmi dôležitá aklimatizácia, po opustení krajiny som bol viac pripravený na nečakané situácie.

 

 

Cesta do Srbska viedla cez krátky úsek Bulharska. Okolnosti sa vyvinuli tak, že hneď za hraničným prechodom (prichádzal večer) sa moje unavené telo rozhodlo noc stráviť tu - na odpočívadle pre kamióny s partiou Čechov, ktorí ma ponúkli veľmi dobrou slivovicou.

Jeden turecký kamionista ma pozýval, či s ním nepocestujem zajtra do Istanbulu. Tento rok som Istanbulom síce prechádzal, no úprimne, nemal som náladu na nijaké obrovské mesto. Ale patrí mu moje poďakovanie.

Ďalší deň sa niesol v znamení vstupu do Srbska. Prejsť zo Srbska ku kosovským hraniciam nebol ani zďaleka ľahký. Vzhľadom na to, že mi ľudia veľmi nezastavovali, potreboval som na prechod viac ako 200 kilometrov dva dni. Okrem toho, miesta blízko Kosova vyzerali značne podozrivo, určite som nemal v pláne sa tam zdržiavať. Koncentrácia neprispôsobivých cigánov tu bola značná, našťastie som musel prejsť iba jednou rómskou osadou, kde práve v tej chvíli operovali policajti (miestni sa pobili).

 

Kosovo: Zem (momentálne) pokojná

Získať kosovské razítko do môjho pasu bola taktiež jedna z mojich túžob. Tento malý štát ma vskutku príjemne prekvapil. Ľudia mi tu nemali najmenší problém pomôcť, netvárili sa, akoby som ich pri obyčajnom opýtaní sa na cestu obťažoval. Zdravili ma na ulici, vrelo sa zaujímali, kto som a odkiaľ prichádzam. Nie samozrejme vždy, ale väčšinou.

16_res.jpg

Personál benzínovej stanice (Priština)

 

17_res.jpg

Rovnaké dopravné pravidlá platia pre kamióny aj tanky

 

Mojim zrakom neušlo ani hlavné mesto Priština, ktoré som takmer kompletne prešiel pešo, prekrásne historické mesto Prizren a národný park Brezovica so srbskými dedinkami. Pri ceste z Prištiny do Prizrenu mi zastavil srbský pravoslávny kňaz, ktorý viedol v Prizrene skupinku posledných sedemnástich žijúcich Srbov. Spomenul, že pred vojnou ich tu bolo okolo 20 000. Nie veľmi príjemný pohľad sa mi taktiež po ceste naskytol na jeho minulý domov, kde žil s rodinou - kompletne zničený pravoslávny kostol.

18_res.jpg

Jedinečný Prizren

 

19_res.jpg

Realita pravoslávnej cirkvi v Kosove

 

20_res.jpg

Bajrakli Gazi Mehmet Pasha

 

21_res.jpg

Ten, ktorý nemal rád Miloševiča

 

Ako keď obrátite mincu, nasledujúceho dňa som stopoval do národného parku Brezovica a tu mi zastavil vyslúžilý kosovský generál, ktorý mi zase ukazoval hrob jeho padlých vojakov po bitke so Srbmi.

V oboch prípadoch moju myseľ zaťažilo nepochopenie a smútok pre to, čo sa tu v minulosti udialo.

Aby som vám ale trocha spríjemnil čítanie tohto blogu, veľmi peknú noc som strávil v jednej srbskej dedinke (žiaľ, názov si nepamätám), kde som prespal na miestnom kopci pri kríži s prekrásnym západom slnka. Predtým som mal tú česť vzhliadnuť miestny futbalový zápas a stretnúť sa s domácimi. Mladí chalani boli takí uchvátení mojou návštevou, že si vzájomne skúšali, aký ťažký mám batoh.

23_res.jpg

 

Pokračovanie v nasledujúcom článku

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Mistrík odstúpil z prezidentského súboja, podporil Čaputovú

Mistríkovo rozhodnutie ocenil aj prezident Kiska a tiež podporil Čaputovú.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Toto by Čaputová nemala zahodiť

Po dvadsiatich rokoch môže prvé kolo vyhrať blok mimo Smeru a HZDS.

AUTO

Prichádza malé SUV Škoda Kamiq. Aké sú naše prvé dojmy?

Zaboduje priestorom aj bohatou výbavou.


Už ste čítali?