Som sám prekvapený z toho, ako je pre mňa nevyhnutné chodiť do prírody čoraz častejšie. Dokonca i za dažďa a v chvíľach fyzického vyčerpania. Hlava si skrátka potrebuje od všetkého oddýchnuť a najlepšie to ide pohybom. Tak som sa jedného takého upršaného dňa rozhodol vybehnúť opäť do hôr, no vzhľadom na pretrvávajúce zlé klimatické podmienky, musel byť výber túry viac ako rozumný, takže som z početných horských možností ihneď vylúčil Tatry a hocijaké iné hrebeňové "otvorené" vrcholky.
Na túru som sa vydal relatívne neskoro a priznám sa, mal som dosť veľký problém s nachádzaním značkovanej trasy vo Vrútkach. Stará mapa mi pri orientácii veľmi nepomáhala, teda, bol som odkázaný na rady okoloidúcich a najmä na vlastný inštinkt. Nakoniec sa mi značku podarilo nájsť kdesi na samotnej periférii mesta.
Šliapanie bolo od začiatku namáhavé, mal som ešte menšiu svalovicu z predvčerajška, kedy som hral florbal. Psychická potreba, vyraziť do prírody, však bola nadovšetko silnejšia a určite som ju nechcel potláčať.
Stúpam pomalšie, ale vytrvalo. Terén je strmý a zem rozmočená. Už pred túrou som ale vedel, čo od dnešku možno očakávať. Musím pokračovať.
Na zalesnenom hrebeni sa divoké počasie rázom ukľudní. Práve tu som čakal, že bude najhoršie. Neplatí vždy, čím vyššie, tým horšie.
Delo
Čas ubieha pomerne rýchlo, ani sa nenazdám a fotografujem vrcholové partie Minčola. Zapisujem sa do vrcholovej knihy a čuduj sa svetu, dnes tu niekto bol. Síce ráno, keď ešte mohlo byť počasie lepšie, ale predsa... Fakt je, že počas tohto dňa v horách aj tak nikoho nestretnem. Vietor opäť naberá na sile.
Zúfalá vrcholová fotka
Zostupujem priamo do Martina. V mojej starej mape sa značka smerujúca do tohto mesta nenachádza, na vrchole ale smerovník určuje priamu cestu - po žltej.
To som naozaj nečakal. Asi polhodinku od vrcholu, keď pokračujem po úzkej lúke, vykukne znenazdajky slnko. Počas posledných pár dní, kedy iba pršalo, to človeka vskutku poteší. Hneď mi je teplejšie na duši.
Posledné úseky cesty vedú po asfaltke. Tu po dlhšom čase stretávam opäť ľudí. Zamilovaný párik sa niekoľko metrov opodiaľ uprene díva na horizont. Fascinujúce! Dúha! Nepamätám sa, kedy naposledy som ju videl, no určite som ju ešte nevidel takúto krásnu. Ihneď vyťahujem fotoaparát. Tak predsa to dnes nebolo iba o námahe a zlom počasí, hovorím si v duchu.
Pripravil: Peter Gregor
