Úvod: Možno málokto vie, no Ľadový štít patrí medzi najvyššie tatranské vrcholy (patrí mu tretia priečka). Podľa môjho názoru, na rozdiel od Lomnického štítu, kde atraktivitu kazí meteorologická stanica a Gerlachu, je aj najkrajší. Nebolo by ale korektné nespomenúť obľúbený Pyšný štít v rázsoche Lomnického štítu, ktorý je často vyhľadávaný horolezcami. Na majestátnosť prvého spomenutého sa však tiež nechytá. Tým by sme mali úvodom uzatvorený súpis štyroch najvyšších vrcholov Tatier (ak nerátame bočné vrcholky v masívoch, napr. Zadný Gerlach a podobne).
Ľadový štít má však oproti všetkým hore uvedeným štítom jednu veľkú výhodu. Spolu s faktom, že jeho atraktivita je naozaj ojedinelá, vedie naň relatívne najschodnejšia trasa, bez nutnosti istenia (za dobrých podmienok a detailnej znalosti cesty). Z hľadiska technickej stránky je výstup cez Malý Ľadový štít a následný traverz zo strany Suchej doliny označený za B (pričom A je chôdza bez použitia rúk, B - chôdza s použitím rúk, C, D - exponovaný, až veľmi exponovaný terén s nutnosťou istenia a znalosťou základných horolezeckých techník). My sme síce pri výstupe mali celkom podrobné mapky trasy, no aj tak sme si pravdepodobne obtiažnosť zvýšili na C, keďže nebolo úplne jasné, kadiaľ vedie chodník. Preto, prostredníctvom tohto blogu vopred varujem, že výstup na Ľadový štít nie je jednoduchý (aj keď sa tak môže na prvý pohľad zdať) a vhodný pre peších turistov (hoci po kondičnej stránke môžu byť na tom veľmi dobre). Taktiež je nutné, aby v prípade výstupu bol naporúdzi niekto, kto cestu naozaj pozná.
My, samozrejme, nepatríme medzi výnimky, avšak chodíme do hôr pomerne často a na tento výstup sme sa cítili pripravení, aj keď koniec-koncov i prekvapení. Ja som si pre istotu do výstroje pribalil aj helmu, čo ma po absolvovaní trasy určite nemrzelo.
Prvý deň začíname v Starom Smokovci. Naplánovaný máme výstup na Téryho chatu. Neskôr na poludnie začína pršať, a každý z turistov, ktorý sa vracia, na nás nechápavo zazerá. Zdá sa im čudné, že v daždi stúpame hore, keď sa každý snaží, čo najskôr zísť dole. Túto skutočnosť si málo uvedomujeme, na dážď sme zvyknutí a veľmi nám nevadí, niekedy skôr naopak. Ešte predtým dostaneme od chatára echo, že chata je síce obsadená, ale v prípade, že budeme mať vlastné spacáky, môžeme prísť. To nás potešuje, spacáky máme.
Po niekoľkých hodinách a niekoľkých miliárdách spadnutých kvapiek prichádzame na miesto nášho dnešného odpočinku. Téryho chata s ústretovým pánom chatárom - Miroslavom Jílekom. Ten nás víta a oboznamuje s nutnými vecami ohľadom ubytovania a podobne. Pozitívne pre nás je, že sa uvoľnili dve postele a my nebudeme späť na dlážke. Večera, príprava, spánok......
O šiestej hodine rannej vyrážame s cieľom dosiahnuť vrchol Ľadového štítu. Počasie je prekvapivo vynikajúce, no teplo ani zďaleka nie je. Výstupom do Sedielka precvičujeme svoje kosti. Na týchto miestach treba dbať na zvýšenú pozornosť, snehové pole pod Sedielkom sa nachádza na strmom svahu a prípadné pokĺznutie by nemuselo dopadnúť najlepšie.
Ľadový štít ráno
Na Sedielko
Netrvá dlho, kým začíname postup na Malý Ľadový štít. Orientujeme sa podľa vyznačenej cesty na fotke. Niekedy sme z toho zmätení a ideme tak, ako sa dá. Táto skutočnosť si v jednom momente vyžiada nedostatočnú lezeckú improvizáciu, až ma nakoniec Maťo musí vyťahovať.
K Malému Ľadovému štítu
Asi o trištvrte hodiny je nám dopriate vzhliadnuť prekrásne ostré hrany hlavného vrcholu. Akoby sme boli od neho naskok, no teraz ani len netušíme, že finálna cesta bude omnoho dlhšia, než si myslíme.
Temný Lomnický štít
Havran a Ždiarska vidla
Zostup vedie kúsok po Suchom ramene, odkiaľ by mal viesť chodník po sutinovom dne Suchého žľabu. Tak znie opis v sprievodcovi. Nevieme totiž presne, kadiaľ chodník vedie, postupujeme teda podľa možností a niekoľkokrát zbadáme orientačné body, ktorých sa neskôr snažíme držať. Pomaly prichádzame k hrebeňu, kde dúfame, že trasa bude čoraz schodnejšia. Kúsok pod vrcholom dosahujeme kľúčový úsek, ktorý nie je technicky extra náročný, no základným problémom je, že pod vami je niekoľko sto metrov prázdno. Približne vo výške pása je dobrý stup na nohu, ten je však zväčša pokrytý ľadom. Poprosím teda Maťa, aby mi pomohol s batohom, pretože s ním nemám dostatočný pocit stability. S dušičkou v krku a doslova nalepený na skalu prechádzam i tento úsek. S Maťom sme si vedomí toho, že naspäť tadiaľto určtite nepôjdeme.
Vrchol. Po predchádzajúcich peripetiách neverím, že tu stojíme. Priznám sa, niekedy som mal sto chutí to otočiť. Aspoň nás to opäť presvedčilo o fakte, že v horách nič nie je zadarmo. Všetko si človek musí poctivo odšliapať a niekedy i neplánovane poliezť. Celkom som neveril tomu, že tu niekoho stretneme, no predsa. Dlhovlasý turista si to tu šinie cez dva najťažšie úseky. Výstup cez Ľadového koňa a zostup cez Ľadovú štrbinu. Bez lana!!! Na to by som sa fakt nedal, aj keď vyzerá, že na týchto miestach je varený-pečený.
Nasleduje zopár fotiek (počas výstupu sa prihnali mračná), načerpáme psychické sily na zostup a dostatočne sa vykŕmime. Adrenalín ešte ani zďaleka neskončil.
Dôkaz
Vrcholové družstvo
Výhľad smerom na Malý Ľadový štít
Trepať sa tou istou trasou naspäť, na to naozaj nemáme chuť. Naše kroky smerujú Suchým žľabom do dolných partií Suchej doliny. Zliezame pomaly a pozorne, nie vždy sa nám podarí nájsť schodnú (či skôr zleziteľnú) pasáž. Všetká moja vďaka smeruje na osobu Martina Slamu. Vždy, keď neverím, že ďalší úsek prejdem, podporí ma a sám nájde vhodné chyty pre bezpečný postup.
Čím sme nižšie, tým viac dúfame, že trasa bude schodnejšia a schodnejšia. Dlho tomu tak nie je. Skaly a suť postupne striedajú početné snehové polia. Postup po nich je nebezpečnejší, ako sa zdá. Pre prechode nimi je dôležité sadnúť si na sneh a nohami vydupávať stupy. V čase, kedy mi je jasné, že už som blízko stabilného povrchu, spustím sa a na krátkom úseku naberám prudko rýchlosť. Nasleduje silný náraz na suťovisko. Maťo pokračuje podľa môjho vzoru, no spúšťa sa o čosi skôr, pričom úpenlivo brzdí rukami. Radšej nebudem spomínať, ako jeho ruky nakoniec dopadli. Suchá dolina. Okrem značného počtu kamzíkov v okolí je v diaľke vidno dav turistov vystupujúcich na Sedielko. Vieme, že najhoršie máme za sebou. Dávam si dole helmu a teším sa na normálny chodník. Je to naskutku iný pocit, kráčať po niečom spevnenom.
Javorová dolina je pekným miestom. Všade to hýri zeleňou, nie suťou, skalami a rozoklanými nehostinými štítmi. Tu sa človek cíti viac vítaný.
Čas pokročil a viac-menej je nám jasné, že to nebude dnes, kedy sa dostaneme domov. V Tatranskej Javorine sme okolo piatej popoludní a autobus do Popradu sme zmeškali. Počas dlhého čakania na večerný ďalší spoj skúšame stopovať, no nemá to najmenší zmysel.
Po príchode do Popradu príde vhod výdatná večera v reštaurácii. Som presvedčený, že za dnešný výkon si to plnohodnotne zaslúžime.
Cesta do Bratislavy zo soboty na nedeľu. Lôžkový vozeň.
Spísal: Peter Gregor
Fotografie: Martin Slama, Peter Gregor
