Začneme teda prvou zimnou túrou, to jest výstup z Bielovodskej doliny na Poľský hrebeň a následný zostup cez Sliezky dom do Tatranskej Polianky (4. - 5. 10.2008).
Pôvodný plán bol navštíviť Tatry na jeseň, no deň pred výstupom začalo prudké sneženie a z jesennej túry sa rázom stala zimná. Pochopiteľne, nemali sme so sebou zimnú výstroj, no moje skúsenosti z predošlých túr ma naučili, že mimo sezóny (aj cez ňu) dokážu byť Tatry naozaj nevyspytateľné. V mojej výzbroji teda nesmel chýbať cepín (čo nám koniec-koncov veľmi pomohlo). Vstupom do Litvorovej doliny sme zažili naozajstnú drámu, keď sa z pekného slnečného dňa, nevedno odkiaľ, prihnala taká hustá hmla, že zrazu nebolo vidieť ani na pár metrov. Ako sa neskôr ukázalo, počasie toho dňa bolo veľmi premenlivé a nakoniec padlo rozhodnutie pokračovať ďalej (napriek tomu, že cestu sme tušili len intuitívne). Pri Zamrznutom plese naša cesta viedla ďalej na Poľský hrebeň. Na tomto úseku sme sa trocha nerozvážne presunuli do blízkeho úzkeho a poriadne strmého žľabu pod Velickým štítom. Vďaka značnej strate času sme si chceli skrátiť cestu (Východná Vysokú bola taktiež v pláne), no ukázalo sa, že žľab bol naozaj mimoriadne príkry a nebyť môjho cepínu, asi by sme zahučali rovno do doliny. V Priečnom sedle čas neovládateľne pokročil a počiatočný stres z nedávno minulého nebezpečného postupu nás prinútil zostúpiť.
Napriek tomu túto túru hodnotím pozitívne, naučila nás väčšej trpezlivosti vzhľadom na fakt, že túru za zimných podmienok nie je problém predĺžiť na dvojnásobný až trojnásobný čas oproti času letnému. Ďalšie poučenie: Zbytočne sa nenáhliť a neskracovať si cestu cez kratšie, ale nebezpečnejšie úseky + výstupy zo severnej strany sa v množstve snehu môžu kompletne líšiť z výstupmi z južnej strany.
Invázia hmly pod Litvorovou dolinou
Za ďalšiu zimnú túru možno považovať môj sólo pochod na Klosterwappen v masíve Schneeberg (25. 11. 2008). Tu som sa opäť nevyhol troche adrenalínu, keď sa počas bezproblémového výstupu v krátkej dobe zhoršilo počasie. Najväčší problém bol v tom, že to nebolo len zlé počasie, ale rovno snehová búrka s naozaj silným vetrom. V tom čase som už bol na hrebeni neďaleko chaty a asi hodinu a pol od vrcholu. Pokračoval som ďalej za veľmi nepríjemných podmienok. Orientáciu mi uľahčovalo tyčové značenie. Chatu som prešiel a vystúpil na vrchol, kde panovali podmienky nezlúčiteľné zo životom. Moje kroky prirýchlo viedli naspäť ku chate. Tu bola otvorená zimná miestnosť a uvažoval som nad tým, či tu noc neprečkať a vydať sa dole až zajtra. Deň na to bol však pracovný a ja ako pracujúci človek som si nemohol dovoliť ostať nezvestný. Vietor sa dal ako tak ustáť, no miestami sa mi pod jeho vplyvom strácal zrak. Pri zostupe sa mi nejaký čas nedarilo nájsť cestu naspäť, pretože moje predošlé stopy zavial sneh a tyčové značenie končilo. Nakoniec sa mi cestu podarilo nájsť a zostúpil som bezpečne dole. Odniesol si to akurát môj nos s miernou omrzlinkou.
Tento druh turistiky mi časom prišiel až priveľmi extrémny a od tejto doby vždy veľmi dlho zvažujem, kam sa vydať sám a kam ísť radšej vo dvojici či skupine.
Fotkami z tohto výstupu pochopiteľne nedisponujem.
Plánovaný výstup na Baranec (30. 11. 2008) bol opäť neúspešný. Trasu som zvolil spolu s Maťom a viedla z Jakubovanov cez Holý vrch až na samotný kulminačný bod. Otočili sme sa na Holom vrchu, kde sme sa dostali dve hodiny pred zotmením. Vyšliapavaním stopy v panenskom snehu sme zabili pol dňa. Nakoniec sa prihnala taká hmla, že viditeľnosť bola takmer nulová. Zostup tou istou trasou.
Od tohto výstupu nikdy nevstupujeme do zimných hôr bez snežníc!
Verte neverte, zima bola riadna
Kľak na Silvestra (31. 12. 2008). Konečne pekný zimný deň na horách. Tento výstup nemal jedinú chybu. Krásne počasie, ešte krajšie výhľady, inverzia. Vychádzali sme z Fačkovského sedla cez vrchol do Fačkova. Po stránke fyzickej, kondične nenáročná, ale veľmi pôsobivá túra. Na vrchole trocha besnil vietor, ale ako som spomenul, neobyčajné výhľady.
Kľak z Fačkovského sedla
Dinárske vrchy – Chorvátsko (9. – 11. 1. 2009). Tento výlet by som nazval „Výlet do zabudnutého turistického raja.“ V okolí 600 kilometrov dlhej horskej sústavy je naporúdzi iba niekoľko značkovaných trás. Náš cieľ bol navštíviť najvyšší vrch celého Chorvátska Dinaru (1831m). Ten sa nachádza blízko hraníc z Bosnou a Hercegovinou. Východiskový bod ležiaci v nadmorskej výške okolo 500 metrov dáva predzvesť hodnotnej túry aj v letnej sezóne. Zima však vie prekvapiť a hrozivé množstvo snehu a pod ním skryté značenie nám opäť nedovolili dosiahnuť na najvyšší bod celej trasy. Hoci sme boli od neho tak maximálne na hodinu a pol cesty, krátky deň nás zahnal späť do civilizácie (problémom s nachádzaním "únikovej cesty" za tmy sme sa aj tak nevyhli). Najväčšie prekvapenie pre nás bola nečakaná spoločnosť. Celú trasu hore i dole s nami absolvoval zavšivavený, ale zlatý pes, ktorého sme pomenovali Blcho. Pridal sa k nám vo východiskovej obci.
Na tejto túre sme -čuduj sa svetu- nemali problém s počasím, ale s celkovou dĺžkou trasy. Zatiaľ, čo cesta dole je viac menej jasná, hore to bol veľký problém. Vyšli sme síce na nepomenovaný vrchol v okolí (s podobnou nadmorskou výškou), no čo nás naozaj prekvapilo bolo množstvo nového snehu kontrastujúce s jeho minimom v nížinách. Miestami sme sa aj so snežnicami zabárali do pol pása.
Vyčerpávajúci pochod nezvláda každý
Návšteva Ľadonhory na Kysuciach (24. 1. 2009) patrila k tým zábavnejším akciám. Kvázi „oddychovka“ dala celkom zabrať zostupom do Kysuckého Nového Mesta (vyrážali sme z Dolného Vadičova). Pomerne členitý hrebeň prekvapil a precvičil najdôležitejšie svaly na nohách. Škoda, že počasie neposkytlo väčšiu možnosť výhľadov.
Vrcholové družstvo
Výstup na Heukuppe (7. – 8. 2. 2009) sa niesol v symbolickom znamení. Pred dvoma rokmi sme sa v máji o neho pokúšali, no neúspešne (veľké množstvo jarného snehu na istených cestách). Podmienky na postup neboli ani tentokrát prívetivé. Pri chate Karl Ludwig Haus sa väčšina turistov a skialpinistov otáčala. My sme sa nenechali odradiť a aj napriek silnému vetru postupovali ďalej. Viditeľnosť minimálna (nebolo vidieť od tyči k tyči) a na hrebeni nastala doslova nadvláda zloby. Naša vzájomná spolupráca bola nakoniec korunovaná úspešným výstupom na vrchol. Úspech sme nakoniec oslávili strávením noci v zimnej miestnosti v blízkosti Karl Ludwig Haus.
K tejto túre mám len jedinú poznámku: Pocit zadosťučinenia a získaných skúseností.
V okolí Heukuppe
Tlstá (21. – 22. 2. 2009). Turistikou na Tlstú som chcel vyskúšať, aké to je, stanovať v zime. Prečo by sme to, ale rovno nespojili s nejakým výstupom na vrchol? Odpoveď znela: Jasné! Tentoraz sa k nám nepridal Peťo, kvôli povinnostiam. Nechcel som teda plán odkladať znova do nenávratna, tak sme vyrazili aspoň vo dvojici (ja a Martin). Keďže sa v tomto článku venujem zimnej turistike, je prirodzené, keď znova spomeniem množstvo snehu vo Veľkej Fatre. Deň predtým snežilo, bola teda zábava. Miestami sme sa k vrcholu vyslovene plazili a navzájom si pomáhali vyslobodiť sa zo snehu. Niekedy som nevedel čo skôr, či sa smiať alebo sa naozaj snažiť dostať zo snehového prekliatia. Vrchol sme atakovali až za tmy a príšerná zima hore ma trocha poznačila na pravej ruke (niekoľko dní ma bolel palec aj s ukazovákom). Stan sme nakoniec uložili pri jaskynke, kde sme si varili. Noc bola chladná, no pokojná.
Poučenie: Vybrať sa na túru po snežení je náročné, trojsezónny spacák do zimy nie je žiadnou výhrou.
Kdeže je tá Tlstá?
Ďumbier a jeho okolie (21. – 22. 3. 2009) bolo v sezóne bezpodmienečne najkrajším podnikaním v horách. Väčšinou bezchybné počasie a radosť z výstupu nás podnietili k návšteve na ďalšie dva kopce v okolí v jeden deň (Králička, Rovná hoľa). Posledný menovaný – bez ľudí a s najkrajším výhľadom. Využiť pekný čas na horách však opäť netrval dlho. Ďalší deň nás hrôzostrašný a silný vietor zavial späť na Trangošku. Veľký Gápeľ ostal nepokorený. Večer a noc sme strávili na Chate Milana Rastislava Štefánika.
Táto túra nás presvedčila, že pekné dni v zime na horách je možné zažiť.
Jedným slovom nádhera
Za posledný zimný výstup možno považovať chabý pokus o zdolanie štvortisícovky s názvom Weissmies vo Švajčiarsku (16. 4. 2009). Výstup, na ktorý sme sa najdlhšie pripravovali, paradoxne, aj najrýchlejšie skončil. Príčinou bolo opäť počasie, ktoré za túto zimnú sezónu bolo zo všetkých túr najnevyhovujúcejšie. Akonáhle sme započali túru v horskom stredisku Saas Almagell, už dlhšiu dobu husto snežilo (predpoveď počasia samozrejme vyzerala inak). Nový sneh sa nestihol naviazať na starú snehovú pokrývku, čo mohlo spôsobiť (zaiste aj spôsobilo) nepredvídateľné lavíny. Trasa nebola vôbec jasná a za dve - tri hodiny sme vystúpili akurát tak do nikam (po lopate povedané). Vysokohorskú turistiku v tejto oblasti sme vyhlásili za nemožnú a zostúpili späť do strediska totálne premočení a s následným návratom domov.
Vďaka hore uvedeným skutočnostiam nepovažujem za dôležité zverejňovať samostatný blog o tomto pokuse.
Swiss horror
Suma – sumárum, z desiatich pokusov o vrchol v zimnej sezóne sa mi (samému alebo spoločne) podarilo úspešne zdolať šesť. Stále je to viac ako menej. Čo však považujem za veľmi dôležité, sú skúsenosti, ktorým som sa naučil, a ktoré, verím, využijem i pri ďalších túrach, najlepšie v spoločnosti priateľov. Tohtoročná zima bola konečne studená (aspoň na Slovensku) a hoci som neurobil také množstvo túr ako v sezóne minulej (svoje si odniesla choroba v decembri a od marca pretrvávajúce problémy s nohou spôsobené behom, nie pri turistike), považujem sezónu za úspešnú. Teraz nasleduje zaslúžený odpočinok a nutná rekonvalescencia. Zatiaľ si nie som istý, kedy začnem v plnej sile s ďalšími túrami, no dúfam, že to nebude až na ďalšiu zimnú sezónu.
Zasielam pozdrav všetkým turistom a mojim verným čitateľom!
Dávajte na seba pozor!
Peťo Gregor
