Kirkúk, Irak, apríl 2015

Autor: Peter Gregor | 7.7.2015 o 12:03 | (upravené 6.12.2016 o 21:06) Karma článku: 11,49 | Prečítané:  4578x

Mesto Kirkúk nie je zrovna typickou turistickou destináciou a nikdy vlastne ani veľmi nebol. S istou dávkou rozhľadu nie je veľký problém navštíviť územie severného Iraku znamého skôr pod pojmom iracký Kurdistan. 

Kirkúk je však už trocha niečo iné – bezpečie hraníc irackého Kurdistanu sa v tomto meste pomaly vytráca – je to poznať, chýba tu spontánnosť, pozvania na čaj a akoby sa každý niečoho bál – dokonca i mňa.

Návšteva mesta mi dlho vŕtala hlavou, asi ako myšlienka na ženu, ktorú milujete a ona vám vaše city neopätuje. Trvá to dlho a vytráca sa to veľmi pomaly. Nedalo by sa povedať, že počas 3 rokov a mojich 3 návštev severného Iraku bola vhodná príležitosť vkročiť na územie mesta. Bezpečnostná situácia nebola vždy priaznivá, aj keď sa to nedalo porovnať napríklad s Bagdadom alebo niektorými citlivými územiami v strednom Iraku – zdalo sa však, že tento rok priniesol priaznivejšiu atmosféru, kedy sa mesto dostalo pod kontrolu Kurdov, ktorí vyslovene vykopli radikálov z mesta. To som ešte ale nevedel, že v centre mesta narazím na oficiálnu irackú armádu. Tá kurdská sa totiž presunula bojovať na juh s Islamským štátom.

Veru, že ľudia neboli z mojej myšlienky navštíviť Kirkúk veľmi nadšení. Stretal som sa s veľmi rozporuplnými reakciami od: zabijú ťa tam až po, teraz je to už v pohode. Tie negatívne však prevažovali, no už dávnejšie som si uvedomil, že ľudia, ktorí tam priamo nežijú alebo tam nikdy neboli, dokážu natárať dve na tri, dokonca i miestni. Rozhodol som sa, že to skúsim, vedel som o pár ľuďoch „zvonka“, ktorým sa to už podarilo, hoci iba na jedno poobedie. Ja som plánoval ostať dlhšie.

Checkpoint asi 15 kilometrov od mesta. Vojak v irackej uniforme ma posiela von z auta, ktoré som si stopol cestou. Nevyzerá byť nadšený, že ma vidí, no posiela ma ku kolegovi, ktorí rozpráva po anglicky. Slušne sa pozdravím, sadnem si na pohodlnú pohovku vedľa neho v kancelárii a začína sa rozhovor. Jeho pohľad na vec je dosť jednoznačný: "Nemal by si ísť do mesta už iba kvôli tomu, že ti tam neplatia víza. Nepodlieham a skúšam ďalej: „Vieš, ja mám Irak rád, študujem si o ňom fakty už dlhší čas, toto je moja tretia návšteva a je mojím snom navštíviť mesto. Viem, že sa situácia v poslednej dobe zlepšila a viem dokonca aj o niektorých ľuďoch zo zahraničia, ktorí sem prišli. Pusti ma, iba na jedno poobedie a noc, zajtra sa vrátim späť.“ Vojak sa ma pýta: „A máš kde prespať? V hoteli byť nemôžeš, to nie je bezpečné. Poznáš niekoho v meste?“ Hoci to nie je celkom pravda, prikyvujem. Pokračuje: „No dobre teda, choď, ale keď sa dostaneš do problémov, nepovedz, že som ťa pustil ja.“ A o chvíľu už hľadám svojich nových priateľov, ktorí ma sem priviezli.

Komplikácia menšia nastala. Moji noví priatelia tam neboli. Zdá sa, že sa niečoho zľakli a jednoducho mi zdúchli. Už pri ceste sem mi vodič prišiel nadmieru vystrašený, že vedie cudzinca. Nuž, asi si to chalani rozmysleli, neostávalo mi teda nič iné, ako si vziať taxík. Nebudem predsa 15 kilometrov šliapať pešo, okrem toho nebolo vôbec chladno – celkom slušný výpek. Taxikár sa taktiež netváril nadšene a na rovinu mi oznámil, že ma neberie – údajne by mohol mať problémy s políciou. Je rozhodnutý mi ale pomôcť a preto sa pýta druhého taxikára, ktorý akurát dorazil, či ma do mesta nevezme. Ten prikyvuje, som naozaj veľmi rád. Nadšenie pomerne rýchlo opadne, keď si sadnem dovnútra a vedľa mňa sedia dvaja vcelku podivní Arabi. Vytiahnem na nich nejaké základné arabské frázy, no vôbec sa neusmievajú a jeden z nich na mňa pozerá spôsobom, ktorý by som nerád opisoval. Musím povedať, že mi nie je všetko jedno, konverzácia sa pomerne rýchlo vytratí a už ostanú iba tie prečudesné pohľady. Pri tom, ako si všimnem, že jeden z nich telefonuje, ma prepadávajú katastrofické scenáre únosu, urezania hlavy alebo prinajlepšom, žiadania výkupného. Zbytočne. Chalani vystupujú a nechávajú ma osamote s taxikárom, ktorý je Kurd. Nechcem súdiť vopred, no predsudky sú väčšinou na niečom založené a s Arabmi sa veľmi do reči nedávam, podľa niektorých výrazný počet z nich sympatizuje s „politikou“ Islamského štátu.

Kurd – taxikár nevie po anglicky ani Yes ani No, teda vysvetliť mu kam mám namierené je nemožné. Ukážem mu fotku kostola, kde som dostal tip na niektorých kňazov, ktorí by ma mohli prichýliť. Taxikár samozrejme netuší, kde to je, pýtame sa teda prekvapených okoloidúcich. Konečne sme natrafili na niekoho, kto vie, kde sa kostol nachádza. Chlapíka, asi tiež Kurda odchytávame pri obchode s alkoholom. Taxikár nie je zrovna nadšený, že pri nastupovaní do vozidla si so sebou berie plechovku Heinekenu. Dobrý, mierne opitý muž mi chce pomôcť a stáva sa na krátku chvíľu sprievodcom záhadného cudzinca, ktorý dorazil do mesta nevedno prečo.

Dobrodružstvo pokračuje – kým sa dostanem na určené miesto a do bezpečia priateľov, cítim značné vyčerpanie a stres, ktorý sa podpíše na mojom zdraví. Na druhý deň už ma sprevádza slušná chrípka, ktorú liečim antibiotikami. Nevadí, poviem si a predsa sa aspoň na 2 – 3 hodinky vyberiem do mesta. Moje horlivé snahy putovať mestom na vlastnú päsť sú okamžite zamietnuté. Získavam teda osobného sprievodcu, ktorý obyčajne vyváža kňazov, kam potrebujú. Keďže nemá čo na práci, stará sa o mňa. Ukazujem mu fotky miest, ktoré chcem navštíviť – nie vždy vie, kde sa tie miesta nachádzajú, no na väčšinu z nich sa dostaneme relatívne bez problémov. Problém vcelku často nastáva s fotografovaním, ktoré mi nie vždy povoľujú – získať teda dobré obrázky nie je vôbec jednoduché – niečo sa však odfotiť podarí.

A teda, dostávame sa k ďalšej kapitole a tou sú miesta, ktoré sa dajú vidieť. Už vopred ma niektorí ľudia upozorňovali, že v meste nie je tých pamiatok príliš veľa a mali pravdu. Dominantou mesta je vyše 5000 rokov osídlené miesto - stará citadela, ktorú sa mi však nepodarila odfotiť z dobrého uhla, poskytujem teda iba fotky vnútri areálu. Niekoľko kostolov, komplexy cintorínov a zopár pekných mešít – to je všetko. Kirkúk je viac-menej ropným mestom s najväčšou rafinériou na svete Baba Gurgur, kde som sa pochopiteľne nedostal. Okrem toho, môj sprievodca sa všetkého bál a ja sám som ho musel presviedčať, že všetko je ok a nikto nás tu nebude ohrozovať. Skoro to nezvládol, keď som sa rozhodol dať do reči s miestnymi po zuby ozbrojenými vojakmi. Ale aby som nezdržoval, prikladám fotografie s krátkymi popismi. 

Ruiny kostola na citadele

 

Hrobka

 

Hrobka proroka Daniela

 

Bartakiya komplex

 

Arménsky kostol

 

Vnútri kostola

 

Turkmeneli Nur Cami mešita (vyfotografované bez povolenia)

 

Napriek kurdskému monumentu s vlajkou sa Kirkúk stále nestal súčasťou irackého Kurdistanu

 

Priateľov si človek dokáže nájsť aj medzi vojakmi

 

Môj najlepší priateľ v Kirkúku

 

Gangsta Kirkuk

 

Budem k vám úprimní milí čitatelia, na návštevu Kirkúku nenastal ešte vhodný čas. Mesto nemá zatiaľ veľký potenciál sa rozvíjať vďaka blízkemu vojnovému konfliktu. O pamiatky sa tu nestarajú, množstvo budov aj staré mesto je doslova rozpadnuté. Nevládne tu taká pohoda a živý ruch ako napríklad v Duhoku alebo Erbile. Turistické víza tu neplatia a pokiaľ by ste sa pohybovali po mesta osamote, mohli by ste sa dostať do serióznych problémov. Napriek tomu som rád, že som túto návštevu absolvoval a mohol priniesť informácie z prvej ruky. V Kirkúku som strávil zhruba 3 a pol dňa a nadobudol som dojem, že mesto si stále hľadá svoju vlastnú identitu. Arabsko-kurdský problém a prítomnosť Islamského štátu, ktorí sú doslova za rohom, ma nepresvedčili o pozitívnom vývoji mesta.

 

 

Vyfotografoval a spísal: Peter Gregor

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

KOMENTÁRE

Fico ako Trump. Nekorektný a ukričaný

Šéf Smeru oznámil, že politická korektnosť na Slovensku končí.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?