Kifri, Irak

Autor: Peter Gregor | 5.7.2014 o 12:01 | (upravené 6.12.2016 o 21:17) Karma článku: 5,84 | Prečítané:  616x

Kifri je malé mestečko v severnom Iraku nachádzajúce sa priamo na hranici irackého Kurdistanu a takzvaného arabského Iraku. Žije tu zhruba 40 000 obyvateľov - väčšinu tvoria Kurdi a Arabi vyznávajúci šiítsku vetvu islamu.

Súčasná situácia v Iraku je veľmi nestabilná a som vcelku rád, že počas mojej návštevy bežný rytmus života aj napriek menším komplikáciám fungoval ako inde na svete (škola, práca, rodina, atď.). Do Kifri som už nestopoval, trochu som sa obával, že keby som vybočil náhodou z cesty, mohli by nastať problémy s inou kontrolou, ako by som očakával. Išiel som teda klasicky, ako väčšina domácich - zdieľaným taxíkom z Kalaru za pár dolárov. Po tejto skúsenosti by som sa už nebál stopovať. Pokiaľ máte mapu, nie je sa kde stratiť, nápisy miest sú aj v latinke. Taxikári sú príjemní, nesnažia sa na vás zarobiť viac iba kvôli tomu, že ste cudzinec.

Už pri vstupe do mesta som si všimol dve totálne rozmlátené autá vedľa cesty. Z reči spolusediacich (hoci nerozprávam vôbec po kurdsky) som pochopil, že včera tu bola autonehoda a štyria ľudia pri tom zomreli.

Vystupujem v meste, v apríli je tu už celkom teplo, okolo tridsiatky, ale dá sa to vydržať. Okamžite sa na mňa vrhnú nechápavé pohľady, až sa cítim čudne. Na chvíľu pochybujem, či som tu správne, pretože vidím iba Arabov. Pýtam sa na bazár - centrum mesta, kde by sa mal nachádzať aj bazár starý, takmer úplne rozpadnutý, ale s istými zachovanými časťami. Pridáva sa ku mne tak trochu dementný chalanisko, ktorý mi stále niečo rozpráva, tak mu rozprávam niečo aj ja, ale po slovensky. Po polhodine ho to našťastie prestáva baviť a odchádza. Vyfotím si ruiny a od iného miestneho sa dozvedám, že rozpadnutie nebolo spôsobené následkom vojny, ale času. Z fotiek som potešený, musím ale povedať, že v okolí miesta to príšerne páchlo, odpadky, močovka a bohviečo ešte - veľmi sa o túto pamiatku nestarajú.

Pokračujem ďalej, k hrobke islámského mystika Bawu Shaswara. Vyzerá to však tak, že na toto miesto nemôžem z nejakého mne pochopiteľného dôvodu vstúpiť. Dvojica, čo je naokolo ma pred niečím vystríha - nechápem, čo sa deje - veď tam vidím hrať sa malé deti. Jeden chalanisko odbieha, vracia sa s autom s tým, že mám s ním niekam ísť. Naozaj nerozumiem, či nepotrebujem povolenie, či to tam nie je zamínované alebo ma chcú iba niekam uniesť. Počúvnem šiesty zmysel a nastupujem do auta. Asi za päť minút sa dostávame do akéhosi dvora, kde k autu pristúpi asi tridsaťpäťročný muž a pýta sa plynulou angličtinou, odkiaľ pochádzam a čo tu robím. Všetko mu vysvetľujem. Chlapík je prekvapený, že som tu a že pochádzam zo Slovenska. Zhodou okolností, môj nový priateľ Mariwan Slovensko navštívil a dokonca tu mal aj priateľku. Číra náhoda. Každopádne, vzájomne sa veľmi potešíme zo stretnutia a Mariwan mi zopár nasledujúcich hodín bude robiť sprievodcu. K hrobke ma nakoniec nechceli pustiť z prostého dôvodu - aby som tam nešiel sám a bol s niekým, s kým si budem rozumieť.

Smerujeme teda k hrobke viacerí. Spolu s Mariwanom idú s nami aj jeho bratia. Rozprávame sa o živote na Slovensku a v Iraku. Kladiem množstvo otázok, pretože ani tu nie je ľahké stretnúť človeka hovoriaceho dobre anglicky. Mariwan sa mi zveruje so svojimi obavami z budúcnosti. Nie je si istý, či je ten správny na založenie rodiny. Po viacerých neúspešných vzťahoch začína byť trochu skeptický. Celkom mu rozumiem, ja na tom nie som o nič lepšie.

Dozvedám sa taktiež množstvo zaujímavostí. K hrobke Bawa Shaswara ľudia chodia nielen kvôli úcte a pretože ho považujú za svätého, ale taktiež sa vyžalovať zo svojich problémov, modliť sa za zdravie rodiny i seba alebo len tak rozjímať. Z blízkeho kopca sa nám naskytajú výhľady "do nikam". Žiadne hory, na juh odtiaľto už iba púšť.

Pokračujeme k priehrade asi desať minúť od hrobky. Na prvý pohľad ničím nezaujímavá, no pre miestnych dôležité miesto pre pikniky s rodinou. Mariwan sa priznáva, že keď má svoje "chvíľky" vybehne sem na večer a otvorí si fľašu piva. Z kopca nad priehradou vidno i do mäkkých skál vytesané jaskynky, ako je tomu napríklad v tureckom mestečku Hasankeyf.

Cestou naspäť stretávame jeho dobrého kamaráta, ktorý taktiež pracuje v Anglicku. Tak si pomyslím, že títo ľudia sa naozaj vedia obracať vo svete. Niekedy nemajú ani inú možnosť, práce v týchto častiach veľa niet a kvôli krehkej bezpečnosti sa sem investori pochopiteľne veľmi nehrnú.

Po niekoľkohodinovej "spoznávačke" nasleduje výdatný obed v Mariwanovom dome. Zoznamujem sa s celou jeho rodinou, ženami, deťmi, starými rodičmi - všetci si nažívajú v jednom dome. Musím priznať, že sám sa už cítim ako člen rodiny. A to jedlo... Neskutočné, lepšie som za svoj pobyt v Iraku asi nejedol. Veľmi sa mi nechce odtiaľto odísť, ale nechcem obťažovať. Je mi tu ponúknutý i nocľah, späť ale budem v Kalare.

Iné mesto, iný krátky, ale intenzívny príbeh...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

KOMENTÁRE

Fico ako Trump. Nekorektný a ukričaný

Šéf Smeru oznámil, že politická korektnosť na Slovensku končí.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?